Barča s alopéciou universalis vie, že akákoľvek bude jej budúcnosť, zvládne ju s hrdosťou a odhodlaním.
„Začiatky boli, samozrejme, ťažké. Človek si musí zvyknúť na svoj nový vzhľad. Najprv sa za seba hanbíte, bojíte sa pozrieť do zrkadla, je vám zo seba smutno. Možno som sa sama sebe na začiatku aj hnusila. Ale potom som videla svojho syna, rodinu a uvedomila som si, ako rýchlo čas v živote letí. Nechcela som strácať čas smútkom a hanbou, báť sa niekam vyjsť. Chcela som život ďalej normálne žiť a fungovať.”
„Keď sa človeku stane niečo také, ide hľadať na internet rady a tipy. V ČR a SR som našla len dve dievčatá. Myslela som si, že sme asi len my tri s alopéciou. Potom som zistila, že to tak vôbec nie je. Naopak, je veľa žien, ktoré sa za to hanbia, taja to, nehovoria o tom, nevýjdu bez parochne. Je to téme, ktorá je tabu a nikto o nej nehovorí. Rozhodla som sa to zmeniť.”
„Veľmi mi pomohlo, že som o tom hovorila. Som extrovert, takže mi nerobí problém hovoriť o problémoch, o sebe, o živote. Všetkým svojim blízkym vo svojom okolí som to vysvetlila. Neskôr som sa rozhodla to zverejniť aj na sociálnych sieťach, aby to vedelo aj širšie okolie a nemyslelo si, že mám rakovinu.”
„Zistila som, že sa nemám za čo hanbiť. Ľudia ma normálne prijali, pochopili a dnes ma všetci berú takú, aká som. Nikomu nepríde ani divné, že nemám vlasy. Naopak, keď si dám parochňu, tak sa všetci divia a hovoria mi: Ježiš, to vôbec nie si ty, daj si to dole.”
„Spúšťačom alopécie môže byť čokoľvek. Je dobré zamyslieť sa, čo človek robí zle a voči čomu sa telo môže brániť. Zmenila som mnoho vecí, mám zdravý životný štýl, beriem vitamíny a doplnky stravy, športujem, nefajčím a nepijem alkohol. Možno spúšťačom mohla byť augmentácia pŕs. Podstúpila som preto pred pár mesiacmi ich explantáciu a čakám, čo sa stane. Zatiaľ mi narástli štyri chlpy na kolene, čo považujem za úspech, keďže som bola posledné dva roky kompletne bez ochlpenia. Takže to sú možno prvé začiatky. Uvidíme.”
„Chcem, aby alopécia prestala byť tabu. Aby sme boli braní ako normálni plnohodnotní ľudia. Chcem motivovať ženy, aby sa za to nehanbili, ukázať im možnosti parochní, ako si môžu urobiť mihalnice a obočie, aby to vyzeralo prirodzene. Svet s alopéciou nekončí.
Bára dnes alopéciu vníma ako najväčšiu skúšku a výzvu vo svojom živote. „Možno to beriem ako svoje posolstvo, aby som mohla ženám pomáhať a aby vedeli, že v tom nie sú samé. Alopécia je dnes mojou súčasťou. Zistila som, že bez vlasov som možno aj krajšia a mám sa radšej. Ak sa mi vlasy vrátia, budem rada, ale ak nie, viem s tým žiť a som na seba zvyknutá.
Čo by som urobila inak dnes v začiatkoch alopécie? Asi nič. Každý krok, ktorý som urobila, bol k niečomu dobrý a posunul ma ďalej. Som na seba pyšná, ako som to zvládla a kde som dnes.
Je prirodzené, že človek sa najprv hanbí. Kladie si otázky ako prečo práve ja, prečo sa mi to stalo. Touto fázou si musí prejsť každý a mať na to svoj čas. Nedá sa to preskočiť. Každý má svoju cestu, ktorá môže byť rozdielne dlhá. Nikomu by som nikdy nepovedala: „Neplač, sú to len vlasy, to bude v pohode.“ Naopak, nech si poplačú, prejdú si touto fázou, ale potom nech sa postavia na nohy a nevzdávajú to.
S alopéciou som zažila toľko vecí, ktoré by som s mojimi hnedými vlasmi nezažila. Spoznala som toľko ľudí, za ktorých som vďačná. Otvorila mi veľa možností a priniesla množstvo skúseností. Ak mi narastú opäť vlasy, budem sa k nim správať krásne, vážiť si ich a neubližovať im. Malú nádej na ich návrat mám, ale nečakám, že to príde hneď. Môže to trvať aj niekoľko rokov, kým sa telo so všetkým vyrovná.”
Zdravie je dôležitejšie ako vlasy.
A máme pre vás odkaz od Báry:
„Nehanbite sa za seba. Naopak, buďte na seba hrdí, že zvládate, čo vám život nadelil. Robte to, čo vám robí radosť. Obklopujte sa ľuďmi, čo vás majú radi a hlavne, začnite mať radi sami seba!
Rodičia, musíte byť dostatočne silní na to, aby ste svojim deťom ukázali, že sú rovnaké ako ostatné deti. Rodičia sú predsa pre deti najväčším vzorom. Ak uvidia, že ste smutní a nedajbože ich nútite schovávať sa, čo si z toho dieťa vezme? Naopak, musíte ukázať silu a vysvetliť im, že sa nemajú za čo hanbiť.
Alopécia je rovnako aj mojou súčasťou a som vďačná za všetky skúsenosti, ktoré mi priniesla. Akákoľvek bude moja budúcnosť, viem, že ju zvládnem s hrdosťou a odhodlaním.”
